Slávnosť hliny
SLÁVNOSŤ HLINY – na tomto podujatí sa prezentujene dvoma pásmami s tematikou hrnčiarstva. Pod režisérsku taktovku a kostýmy oboch predstavení sa podpísala Elena Lennerová.
V prvom pásme s názvom Kopání hliny sme pri tvorbe scenára využili dostupné historické materiály od Heřmana Landsfielda. Diváci majú možnosť vidieť celý proces neľahkej práce hrnčiara v minulosti, od kopania hliny, cez pálenie až po finálny výrobok. Hlina sa voľakedy v Modre kopávala okolo Veľkej noci vo Vlčom jarku a na Dráhach, pri poľnej ceste vedúcej z Vištuka smerom k Modre. Nebolo bagrov ani poľných železníc, kopalo sa ručne. Akú hlinu si džbankár na jar nakopal, z takej musel celý rok robiť. Džbankárske vrštate mávali typických škriatkov. Bývali to malí mužíci s dlhými fúzami, so zvláštnou čapicou, priliehavými nohavicami a v džbankárskych pantofliach. Dobrí škriatkovia pomohli majstrovi v noci niečo vytočit na kruhu a obracali misky a taniere na policiach, aby sa nepokrivili. Zlí zase z políc zhadzovali surové džbánky a pomiešali vo výklenku farby. Aby sa hrnčiarovi práca darila, nikdy nesmela prísť pred čelesno žena, pretože by sa pobili všetky misy a džbány. Na záver hrnčiarski majstri vyprevadili staršieho tovariša na vandrovku.
Sobotný večer tradične patrí Hrnčiarskej labovke, zasadnutiu cechu modranských hrnčiarov a keramikárov. Základom cechu boli štatúty (reguly, poriadok), čiže artikuly schválené vrchnosťou. Jadro tvorili body, ktoré sa väčšinou týkali organizácie práce a vymedzenia jednotlivých vzťahov, ako sa majú členovia cechu správať na schôdzach, v kostole, ale aj medzi sebou v dielni, vymedzovali rozsah a množstvo výkonov a výrobkov, ktoré sa museli v dielni vyrobiť, určovali ich kvalitu a cenu, výšku poplatkov pokút, platov tovarišov atď. Spisoval všetky pracovné a spoločenské práva a povinnosti členov cechu, zvyklosti, nariadenia týkajúce sa výroby a jej plánovania pre každého majstra, ale i súkromného života príslušníkov cechu. Artikuly schvaľoval panovník, prípadne vrchnosť a boli podmienkou na právne uzákonenie cechu ako organizácie. Okrem príslušníkov cechu nesmel nikto vykonávať príslušné remeslo v rámci mesta. Cech mal svoj cechový znak, zástavu, pečatidlo s obrazom patróna a cechovú truhlicu. V cechovej truhlici boli opatrované cechové artikuly, privilégiá, cechové knihy, výučné a majstrovské listy, vandrovné knižky, pečatidlá a iné predmety. Otvorením cechovej truhly sa začínala a jej zatvorením končila schôdza cechu. V jej blízkosti sa nesmelo neslušne správať, piť, fajčiť, hrať karty, hádať sa. Podmienkou k vytvoreniu cechu bol predpoklad aspoň troch príslušníkov niektorého remesla v meste. Bez potvrdeného štatútu cech nebol považovaný za právoplatný a takíto živnostníci tzv. fušeri, mali zakázaný predaj, ich výrobky sa mali bez náhrady zhabať a mohli byť aj vykázaní z mesta. Poslaním cechu bolo brániť a zastupovať záujmy svojich členov voči magistrátom miest prípadne feudálnym pánom. Na čele bol cechmajster, ktorý bol volený ostatnými majstrami cechu každý rok. Príslušníci cechov mali v kostoloch privilegované miesta, ktoré boli označené cechovou zástavou. Bez členstva v cechu sa remeslo nesmelo vykonávať. Cechy mohli obmedzovať a zakazovať dovoz cudzieho tovaru.
